Tak už je to tu! Už je zo mňa dobrovoľník so všetkým, čo k tomu patrí. Svoju ročnú službu vykonávam u saleziánov v malebnej bavorskej dedinke Benediktbeuern, ležiacej na samom úpätí Álp. Zaúčam sa postupne všetkým prácam a aktivitám, ktoré budú odo mňa nasledujúci rok žiadané.

Môj príchod do Benediktbeuernu prebehol v podstate dvakrát. Môj prvý príchod znamenal pre mňa asi toľko, že som sa v hrubých obrysoch zoznámil s areálom a kolegami. Za ten jeden týždeň som stačil absolvovať kurz plavby na kánoe a tiež dvojdňovú turistiku s nocovaním na horskej chate bez signálu, sporáku a vodovodu. Len tak čisto medzi nami, myslím si, že deckám na chate nebude chýbať ani tak sprcha ani splachovací záchod, ako práve mobilný signál a internet. Boli to také úvodné/zážitkové prípravy na aktivity, ktoré budeme so skupinami mladých podnikať. Čo sa kurzu plavby na kánoe týka… Dvojdňový kurz viedol istý Michael. Ten nás prvý deň učil  technikám pádlovania a druhý deň sme sa venovali záchranným “operáciám”. Ide o šedivého pána, profi inštruktora a zároveň svojrázne vtipného extroverta, škoda len, že sa nestal hercom, bol by bol medzi divákmi veľmi obľúbený. Nás bavil na výbornú. Prezradím vám, že v tých záchranných operáciách na vode bol taký jeden drobný háčiť. Keď sa chcete učiť niekoho zachraňovať, tak ten niekto musí prevrhnúť kánoe a spadnúť do studenej horskej vody pritekajúcej do plesa (v našom prípade do Kochelsee). Dobrovoľne sa nikomu do tej studenej vody samozrejme nechce. Skúsený školiteľ Michael sa však pred takým detailom rozhodne nezastavil. Priplával (väčšinou so mnou na palube) k niektorej kánoe a prevrhol ju aj s ich pasažiermi. Keď už sme sa všetci naučili zachrániť prevrhnutú jednu lodičku aj s jej posádkou, tak vždy po prevrhnutí cudzej kánoe prevrhol aj tú našu. Tým sme si nacvičili aj to, ako obrátiť bez podpory iných dve prevrhnuté lodičky aj s posádkou. Okrem toho sme s Michaelom a jeho synom Jonathanom absolvovali kurz prvej pomoci- to pre prípad, že by sa niektorému z našich budúcich zverencov na vode niečo škaredého prihodilo. Vzhľadom na to, že po kurze v Nemecku štrajkovali železnice (a autobusy nerobia dobre môjmu žalúdku), tak som si tu musel predĺžiť svoj (predštátnicový) pobyt o 3 dni. Pretože bolo pekné počasie, tak sme sa so sadbáckym ex-dobrovoľníkom Tobiasom Nießom dohodli, že pôjdeme na turistiku do hôr. Našim cieľom sa stal vrch Jochberg (1565 m.n.m.), z ktorého sme videli okrem Mníchova v diaľave dokonca aj najvyšší nemecký končiar Zugspitze. Ďalšie dva dni som strávil zašitý na svojej izbe/na nádvorí pri učení a cestou do Prahy. Po návrate z Prahy (kde som absolvoval pedagogicko-psychologické štátnice- Gott sei Dank úspešne) už pre mňa vypukli naplno prípravy na samotnú službu. Od pondelka do stredy som absolvoval v roli pozorovateľa a pomocníka tzv. “Orientierungstage”, na ktoré sú tunajší saloši patrične hrdí. Musím povedať, že som bol na začiatku voči tomuto konceptu značne skeptický. Musím však jedným dychom dodať, že sa mi tento spôsob práce s ( neraz problémovými) kolektívmi dosť zapáčil. Až tak sa mi zapáčil, že som vedúcemu povedal, že by som sa toho chcel občas (ako budúci učiteľ a zaiste jedného dňa aj triedny) zúčastňovať, keď ešte trošku zapracujem na svojich jazykových (ne)schopnostiach. Nemyslím si však, že by bol jazyk pre mňa nejakou neprekonateľnou bariérou, ktorá by mi bránila v postupnej výpomoci pri aktivitách s deťmi. Za posledný týždeň som bez väčších problémov komunikoval s mnohými deťmi, deti so mnou, dokonca sme si s niektorými žiakmi celkom dobre rozumeli aj čo sa osobnej roviny týka, nie len v jazyku. Zatiaľ som sa s deťmi vždy dohovoril, hoci o vtipné situácie v štýle “stratilo sa v preklade” tiež nebola núdza. (Jazyku a práci s deťmi určite venujem nejeden budúci článok…) Miestne stredisko je rozdelené na dve časti. Jedna sa volá Aktionszentrum (AZ) a druhá Jugendherberge (Juhe). Vyzerá to tak, že budem prevažne v AZ. Ak to klapne, tak budem výpomocný v zázemí, v kuchyni, na recepcii a požičovni hier, taktiež časť týždňa strávim práve buď na jednodňových akciách so skupinami mladých, prípadne tiež v rámci už spomínaných orientačných dní. Niekto by mohol namietať, že ako je možné, že nebudem stále s deťmi a mladými? Tu to funguje trošku inak- a úprimne, dosť mi ten tunajší systém práce v zázemí v kombinácii s prácou s mladými zatiaľ vyhovuje. Napokon aj tá práca v zázemí v podstate smeruje k tomu, aby sa tu mladí cítili dobre a aby mali dobré podmienky pre svoj rozvoj. Taktiež mi tá práca v zázemí pomáha takpovediac trošku zrelaxovať od detí a ruchu s nimi spojeným. Môžem si tak udržiavať rovnováhu medzi prácou duševnou a fyzickou, čím dúfam predídem prípadnému vyčerpaniu. Záverom dodám asi toľko, že som tu spokojný a rád. Pevne verím, že budú so mnou aj saloši, zamestnanci, kolegovia a mladí podobne spokojní. PS: Píšeme si každý denník, sme tu fajn partia dvanástich kolegov dobrovoľníkov/níčok, vedúci/sdb sú priateľskí a z okna svojej izby vidím baziliku (ktorej zvony sa žiaľ tradične v noci nevypínajú) a tiež slovami neopísateľne krásnu skalu Benediktenwand!