Po (ne)konečnej zime strávenej pri rekonštrukcii v sklepe sa zdá, že aj k nám prichádza jar a spolu s ňou aj zástupy mladých, predovšetkým žiakov stredných škôl bažiacich po našich (neortodoxných) pedagogických „výkonoch”!

Po zime, kedy u nás z nariadenia zemskej vlády vzhľadom na koviďáka nemohli nocovať školské triedy je u nás opäť už nejaký čas živo. Z nepreberného množstva zážitkov z uplynulých týždňov a mesiacov vyberám jeden pomerne čerstvý a zároveň mimoriadne neortodoxný, čiže o to zaujímavejší. Šéf sa jedného, ako ináč v Benediktbeuerne, než daždivého, dňa rozhodol, že pre aktuálny nedostatok personálu v Jugenherberge, poslúžim ja „aceťák” práve v Juhe našim hosťom (triede 14r. gymnazistov) svojou prítomnosťou pri vandrovke a prespávačke do našej horskej chaty pod horou Benediktenwand. Spočiatku som nebol príliš nadšený, pretože predpoveď počasia hovorila o tom, že bude fúkať, pršať, chladno a snáď aj tragače že majú miestami padať. Predstava túry v daždi zakončenej v chladnej chate ma veľmi mierne povedané privádzala do rozpakov. K nášmu šťastiu je nemecká predpoveď počasia podobne presná ako tá naša. Miesto prisľúbenej apokalypsy zavládlo polojasné počasie a takmer bezvetrie. Prvý cieľ/želanie výpravy bolo splnené- nezmoknúť. Moje výstrahy niektorým žiačkam, že budú mať veľmi veľký problém, keďže v tom minibatôžku rozhodne nenesú náhradné oblečenie, uterák a ani náhodou žiadne náhradné topánky, ostali teda našťastie nenaplnené. Počas túry som idúc ako posledný ešte s dvomi učiteľmi takpovediac zbieral po ceste kusy, ktoré tak nejak zvolili obuv horšiu ako hroznú alebo aj také, čo už nevládali ísť ďalej. Prvým menovaným nebolo pomoci, pretože komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Druhej menovanej skupine sme sa snažili vypomôcť cukríkmi a tiež motivačnými rečami. Ďalší cieľ túry bol úspešne splnený – prišli sme na miesto určenia bez strát. Po príchode na chatku sme s kolegom dobrovoľníkom Štefanom s hrôzou v hlase pri pohľade na 24 ďalších účastníkov zistili, že informácie, ktoré sme pred cestou od (ne)zodpovedných o množstve zásob vody na chate obdržali, boli prinajmenšom nepresné. Žiakom sme nič samozrejme nepovedali a po poobednom a večernom programe vrátane jedla a pitia sme s učiteľmi usporiadali bojovú poradu o možných riešeniach problému. Možností, ako vyriešiť nedostatok vody sa naskytlo niekoľko. My sme sa však rozhodli pre horskú bystrinku, ktorá tečie hneď vedľa chaty. Človek by si povedal, že však čo, sme v horách, voda je tam čistá, určite sa nám nič nestane. Lenže to by to nebolo tak jednoduché. Od tohto potoka si generácie návštevníkov držia odstup, pretože voda v ňom má prekrásnu oranžovú farbu.

Oranžová voda

Pretože medzi moje veľké záľuby patria minerály a geológia a pretože s nami bola podobne nadšená „šutračka”, pani učiteľka biológie, tak sme sa rozhodli, že zistíme prečo je tá voda oranžová. Usúdili sme, že sú len dve možnosti. Jedna možnosť by bola riasy či nejaké mikroorganizmy a druhá možnosť železo. Pri dlhšom rozjímaní nad potokom sme dospeli k záveru, že to musí byť železo. V tejto časti hôr sú len vápence, v ktorých sa vyskytuje pomerne hojne minerál pyrit. Ten pri kontakte so vzduchom degraduje, čoho je následkom uvoľnenie železa, ktoré všetko okolo zafarbí. Po opakovanom upokojení a „uložení” našich zverencov do postelí sme sa s kolegom rozhodli, že teda vezmeme kanister a naberieme doň vodu, ktorú pre istotu ešte prevaríme. Bear Grylls by z nás mal určite radosť! Počas toho, čo učiteľovi fyziky a náboženstva (áno, skutočne drsná kombinácia) tak trošku dochádzala trpezlivosť s žiakmi nespavcami, ktorí budili žiakov spavcov, sme  šli s kolegom pod prekrásne jasným nočným nebom nabrať vodu. Samozrejme, že sme znalí okolia, tak sme si okrem toho dopriali aj krátku špacírku prekvapivo teplou a jasnou nocou, pri ktorej sme zhodnotili uplynulý deň a robili si špás z toho, že sa všetci druhý deň po vypití oranžovej vody a zostupe do údolia večer opäť zídeme, tento raz však na infekčnom oddelení v našom milom okresnom meste Bad Tölz. Pre prípadné upokojenie svedomia a asi aj ukojenie našej zvedavosti sme sa tej vody obaja napili už v noci ešte pred prevarením. V prípade, že by nám bolo do rána špatne, tak by sme to deckám nedovolili piť. Prežili sme a nič nám nebolo. Ráno sme o našej nočnej akcii pod hviezdnym nebom informovali učiteľov a do prevarenej oranžovej vody sme nahádzali niekoľko vrecúšok čierneho čaju. Decká nič nespozorovali. Nemali ako – Gott sei Dank dafür! Ďalší cieľ splnený, vody sme mali zrazu nadbytok.

Najväčší zázrak

Okrem epizódky s vodou sme museli na chate zakúriť v oboch kuchyniach, pričom sme si museli pripraviť drevo z chaty vedľa. Skrátim to – za najväčší zázrak mojej dobrovoľníckej služby považujem to, že žiadny z týchto mimoriadne (ne)šikovných chlapcov, čo mávali sekerou okolo seba ako Jánošík, nezranil nikoho vo svojom okolí, ba ani seba. Prsty všetkých účastníkov ostali na svojich prirodzených miestach, čiže fajne. Ďalší bod, čo sa tak nejak zvládol – dokonca aj oheň sa im na druhý pokus podaril založiť! V noci sme teda „nezmrzli”. Keďže sme medzi sebou mali aj chúlostivejšie povahy, ktoré neustále nariekali, že im je zima, tak sme sa rozhodli, že budeme udržiavať oheň celú noc. So Štefanom sme si stanovili intervaly, rozdelili časy, nastavili budíky a šlo sa spať. Napriek „pünktlich” príprave, tak typickej pre domorodé obyvateľstvo, sa nám akosi podarilo nechať oba ohne vyhasnúť. O pol štvrtej nadránom som teda zakladal oba ohne znova. Pomerne dosť ma prekvapilo, že aj v takto neobyčajnú nočnú hodinu som sa mohol fajne porozprávať s jedným žiakom, ktorý akosi nemohol dobre spať a tak mi robil asistenciu. O to viac si vážim tohto rozhovoru, pretože šlo o pomerne výrazného introverta, ktorý sa za dňa pri ostatných spolužiakoch držal trochu v úzadí a v tichosti. Pre ukľudnenie čitateľov môžem konštatovať, že je v triede braný so všetkou úctou a to predovšetkým vďaka jeho zmyslu pre situačný humor. Hoci toho veľa v triede nenarozpráva, tak keď sa prejaví, tak to stojí za to! Facit? Je to tu napriek pomerne značnému množstvu prác najrôznejšieho druhu stále dosť v pohode, s väčšinou ľudí sa mi spolupracuje veľmi dobre, žiaci/decká sú všade myslím tie isté a predsa tak originálne, počasie je tiež znesiteľné, jednoducho povedané žijeme, pracujeme a práca nás väčšinu času aj baví, ba dokonca až napĺňa! Držte sa! Jano