Od opravy strechy cez tábory až po svätenie biskupa. Taká bola moja služba v Bulharsku u saleziánov. Mohol som zažiť bulharskú prírodu, zoznámiť sa so saleziánskou misiu a spoznať miestnu rómsku štvrť – machalu.

Vďaka za rodinu

Stará Zagora – šieste najväčšie mesto krajiny niekde na pol ceste medzi Burgasom a Sofiou, na pol ceste medzi morom a najvyššími horami. Mesto, kde saleziáni z Česka budujú stredisko – komunitnú časť, kostol a školu. Venujú sa tu hlavne rómskym deťom z blízkej štvrti. Organizujú rôzne tábory, aktivity, víkendovky, doučovania a krúžky. Práve pri návrate z jedného tábora ma oslovila jedna zaujímavá vec. Deti sa cestou veľmi tešili domov, dokonca keď sme vošli do Zagory, začali tlieskať. Nevedeli sa dočkať kedy znova budú s rodinou. Akokoľvek malý alebo nedokončený bol ich príbytok, akokoľvek neharmonickú rodinu mali, tak stále sa tešili domov. Spomínal som si vtedy aj na moju rodinu, a že ja sa tak veľmi neteším keď za ňou idem. Mal by som, je to jeden obrovský dar.

Horám zdar!

Môj prvý týždeň v Bulharsku sme s tromi staršími chalanmi z machaly odišli spoznávať pohorie Rodopy. Tým, že príroda je ideálne prostredie k stretnutiu či už s ľudmi alebo s Bohom, tak postupne sme už vedeli prehodiť pár slov napríklad o filmoch. Spoločná omša za chladného rána, spoločné raňajky, obed, večera a spoločné putovanie fungovali dobre a z nás sa stala zaujímavá partička. Vždy keď mal Todor nejaké jedlo na rozdávanie, tváril sa, že je narodeninový oslávenec (rozhdenik) a má veľmi veľa rokov. My sme mu gratulovali a on nám z toho dal. Vasko bol zase expert na prezývky a nikto z nás nevyšiel z lesa bez nového mena. Moje pútnicke meno bolo makaroni (cestoviny), pretože to bolo pre mňa ľahko zapamätateľné bulharské slovo. Jeden deň sme mali problém s vodou a nevedeli sme nájsť prameň. Na mape už nebol žiadny vyznačený, tak sme sa rozhodli kráčať ďalej a na najbližšom možnom mieste utáboriť. Zrazu úplne z ničoho nič sa nám ukázala čistinka s prameňom, posedením a prístreškom, ideálne miesto na prespatie, úplne požehnanie!

Keď na teba niekto vystrelí, musíš dať vedle

Po pár týždňoch strávených v Bulharsku prišlo k tomu, že dvaja chalani v oratku si chceli zahrať Bang. Bola to výzva, pretože moja bulharština vôbec nebola na dostačujúcej úrovni vysvetliť pravidlá. Zo začiatku bolo všetko jasné. Šerif hrá proti banditom. Najdôležitejšie a najviac zábavnejšie boli karty bang a vedle, všetky ostatné tak nejak plus mínus sme zahrali. Chalani sa nenechali odradiť a nakoniec aj celkom plynulo vedeli vysloviť vedle. Presvedčil som sa o tom, že keď človek chce tak to nejako dopadne, v tomto prípade nad očakávania.

Toto je pár mojich postrehov z rôznorodej bulharskej mozaiky zážitkov, ktoré som za mesiac zažil.