Rok uplynul ako voda a je tu čas na krátku reflexiu a ohliadnutie sa za poslednými dňami a týždňami u saleziánov z úpätia Álp. Nejde o vymenúvanie kladov a záporov uplynulej služby, skôr sa pokúsim zastaviť pri pár momentoch, ktoré pre mňa najlepšie vystihujú slovné spojenie lúčenie sa s Benediktbeuernom.

Prvá a asi najdojemnejšia situácia, ktorú by som nazval pozitívnou spätnou väzbou bolo lúčenie sa s mladými zo skupiny Bock auf AZ. Ide o skupinu mladých, ktorí pomáhajú pri prestavbe záhrady a ktorí sa k nám radi vracajú aj pri iných príležitostiach. Pri ich poslednej návšteve počas mojej služby som nemohol byť prítomný z dôvodu iných povinností na ich programe. Aj napriek tomuto faktu som za nimi v rámci voľna zašiel a pri výrobe hmyzieho domčeka sme sa ako sa sluší a patrí rozlúčili.

Pýtam sa, akú lepšiu spätnú väzbu som mohol dostať, než skupinku mladých so slzičkami na krajíčku (niektorí si aj pri podávaní rúk a v podstate povinnom objatí vzorne pofňukali), ktorá ma prosí, aby som sa na nich prišiel určite ešte neraz pozrieť. V porovnaní s mojimi kolegami, čo šli na službu kamsi do exotiky, mne sa predsa len tento sľub občasných návštev nebude plniť až tak ťažko- Mníchov a Benediktbeuern je predsa len, nie až tak ďaleko.

Nelúčil som sa samozrejme len s deťmi či mladými. Pri niektorej výpomoci  v kuchyni za mnou prišla jedna z tiet kuchárok s otázkou, že kedy končím. Bolo to vtedy približne tri týždne pred koncom. Konštatovala, že ten čas je neúprosný a že mám určite facebook. Pozerám, že áno, mám- v tom momente už som mal v rukách jej mobil a že nájdi sa a pridaj si ma medzi priateľov. S ďalšou pani kuchárkou som sa (v rámci pracovnej doby) asi 20 minút lúčil a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Skrátim to- v kuchyni so mnou boli spokojní očividne tiež a neboli príliš nadšení, že odchádzam.

Jedna ďalšia kuchárka mi povedala, že na rozdiel od niektorých kolegov som pri práci nehľadel na hodinky, ale na prácu. Táto veta ma skutočne mimoriadne potešila. S týmito (prevažne nenemeckými) ženuškami sa mi dobre pracovalo a pri rôznych debatách nám šla práca ešte lepšie od ruky.

Ďalší na rade k lúčeniu boli zamestnanci a iní (spolu)pracovníci Aktionszentra. Tam som to vyriešil sériou krátkych, povedzme 15-20 minútových stretnutí s jednotlivými borcami a borkami. Najväčší dojem na mňa spravili stretnutia s dlhoročnými zamestnancami, profíkmi Christianom a Larsom. S nimi sme sa rozprávali o tom, čo všetko si z ich kurzov a iných aktivít s nimi odnášam do budúcna, taktiež sme sa rozprávali o našej budúcej spolupráci (tento raz na vlastnú päsť) počas budúceho leta a tak vôbec… Druhý menovaný mi výslovne poďakoval za mimoriadne nasadenie pri práci (nie len) pri skupine Bock auf AZ, čo bolo až dojemné. Kolektív zamestnancov v AZ je skutočne skupina pekne zohraných, priateľských zapálených profíkov, ktorých určite tiež rád navštívim.

Celkom špeciálnou kapitolou bolo lúčenie s jednotlivými saleziánmi. S na prvý pohľad prísnym šéfom a cyklistom Hansom, som sedel večer asi hodinu a okrem nejakej akoby reflexie sme spomínali na všetko to, čo sme spolu zažili a aj na to, čo sme nestihli pre povinnosti a krátkosť času zažiť. S ďalším esdébákom Arnesom sme sa nijak extrémne počas roka nespoznali, napriek tomu šlo tiež o príjemné stretnutie, plné vďaky z oboch strán.

No a to najlepšie prišlo na koniec- hlavná tvár domu, salík Norbert! S týmto človekom sa poznám za ten rok fakt dôkladne. Svedčí o tom nemalé množstvo večerov strávených u neho v pracovni (často aj so sadbáckym exdobrovoľníkom Tobim) ponorených v hlbokých, ale neraz aj plytkých debatách o všetkom možnom. Tento ma viezol v posledné ráno aj s bicyklom a taškami do okresného mestečka Bad Tölz, pretože Deutsche Bahn z Benediktbeuernu (zas) nepremávala… S ním sme sa do nejakej hlbokej reflexie nepúšťali, poďakovali sme si, popriali si vše dobré, urobili naposledy nejednu srandu- tak ako aj celý rok a už som sa nakladal do vlaku a mával mu.

Úplne na koniec spomeniem aj svoje kolegyne a kolegov. Pre tých som predvečer môjho odchodu usporiadal taký povedzme rozlúčkový večer s občerstvením. V tento posledný večer pre mňa a ešte jednu kolegyňu, nám kolegovia pokladali najrôznejšie otázky na telo- veď však už o nič nejde. Myslím, že sme si vyjasnili určité nedorozumenia a pod., čo mi príde pred odchodom dosť fajn. Okrem toho sme spomínali na mnohé veselé príhody, prezerali sme si fotografie a rozprávali sa o našich plánoch do budúcnosti. Po tomto dlhom posedení sme sa s kolegyňou s každým pekne rozlúčili a šli sme spať. O to viac ma prekvapili ráno dvaja kolegovia, ktorí si kvôli mne privstali a šli nám s Norbertom ráno ešte zamávať k autu. Celkom úprimne, od týchto dvoch som to tak nejak podvedome očakával!

Čo na záver? Bol to mimoriadny rok, rok plný obohacujúcich rozhovorov a postrehov, bezpočtu stretnutí, prác najrôznejšieho druhu (či už priamo s deťmi alebo v zázemí), rok pekných vzťahov, nezabudnuteľných zážitkov na turistických výletoch alebo kanoistických výpravách, tu a tam prišla nejaká kríza, nedorozumenie, väčšinou vzápätí tiež riešenie a rozuzlenie. Lúčenie s týmito ľuďmi a miestom je veľmi ťažké, no má sladkú príchuť toho všetkého pozitívneho, čo sme všetci spolu za ten čas dokázali spraviť a čo pekné sme zažili.

A áno, šiel by som do toho znova- stať sa v Benediktbeuerne u saleziánov dobrovoľníkom rozhodne má zmysel a stojí to za to!