Nikdy sa prosím ťa neživ prácou rukami!- tak presne to mi v podstate pravidelne pri väčšine manuálnych prácach opakoval a opakuje môj otec. A vie o čom hovorí! V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim priblížiť, čo robíme v čase, keď nám (bavorská) zemská vláda zakázala voľnočasové aktivity s triedami a ako to súvisí s mojou (ne)šikovnosťou.
Kde začať. Možno tam, že sme na začiatku služby každý dostal zväzok kľúčov a čip v podstate od všetkého. Pri prevzatí nám bolo oznámené, že ide asi o najhodnotnejšiu vec, ktorú sme doteraz držali v rukách. Prípadná strata a výmena všetkých zámkov a kľúčov/čipov je vyčíslená na sumu niečo málo cez 20 000€. Netreba asi dodávať, že prípadná strata by znamenala veľké problémy- v lepšom prípade naťahovanie sa s poisťovňou, v prípade horšom zaplatenie škody. No a mne sa s týmito veľmi hodnotnými kľúčmi podaril psí kúsok hodný minimálne niektorého zemského, keď už nie spolkového ocenenia.
Jedného krásneho dňa (keď sa nám ešte nesypali lavíny zo striech na hlavy a za goliere) som bol spolu s ďalšími kolegami požiadaný o pomoc s prácami v záhrade. Pomôcť prišla aj skupina detí a mladých z celého Bavorska, ktorá si hovorí “ Bock of AZ”. Táto skupina, sem k nám tak nejak pevne patrí a vždy keď majú voľno, tak sa stretnú a pomôžu alebo sami absolvujú nejaký zaujímavý program. Musím sa priznať, že táto skupina mi dosť prirástla k srdcu.
Pod vedením saleziána Arnesa a (viac než len) lektora Larsa sme pristavili obrovskú drvičku na konáre a iný drevený neporiadok zo záhrady. Spolu s Larsom a dvomi (takmer) dospelými chalanmi sme obsluhovali tento pekelný stroj. Ostatní nám prinášali a dokonca aj privážali na vlečke malého záhradného traktora materiál na spracovanie. Povedzme po takej prvej polhodinke, hodinke práce z ničoho nič zastavil Lars mašinu a vybral sa smerom k hromade štiepky. Čakal som čo bude, netrvalo to však dlho a pristúpil ku mne s prázdnou a špinavou červenou kľúčenkou v ruke a so slovami, že niekomu spadli do mašiny kľúče. Pozrel som sa naň, že čo? Si robíš srandu, kto by tam hodil kľúče. Fakt som si myslel, že si zo mňa robí srandu, pretože on je skutočne veselá povaha. Jeho výraz tváre mi však prezrádzal, že tento raz si zo mňa skutočne srandu nerobí. V tom momente som hmatom zistil, že mi z kapsy nevisí moja kľúčenka- siahol som rýchle do druhej kapsy, tiež nič. Ani v bunde som kľúče nenašiel. Bum! Vtedy mi to doplo… Kľúčenka musela zavadiť o niektorú haluz, čo som hádzal do stroja a šup už bola zožratá. Po úvodnom oprášení expresívnej nemeckej a predovšetkým našej slovnej zásoby (dobre, že mi decká nerozumeli) som sa začal nezastaviteľne smiať. Zábava ale len začala. Keďže tam bol aj kľúč od mojej izby a pretože užívam pravidelne lieky, tak ma smiech po chvíli zas prešiel. Skrátim to, nasledujúcu cca. hodinu som miesto práce strávil zháňaním jednotlivých saleziánov a rezervného kľúča, ktorý ani napokon neexistoval. Tak ako obyčajne každého, tak aj mňa z tejto nemilej situácie dostal salezián Norbert, ktorý mi odomkol moju izbu univerzálom a vymenil zámok za iný.
Asi nemusím zdôrazňovať, že som sa tu stal celebritou, s ktorou sa chcel každý stretnúť a opýtať sa čo som to s tými kľúčmi vlastne porobil… Inak povedané, smial sa mi tu aj vlastný tieň a nazýval ma Häcksler-om (drvičkou). Keďže sa nám podarilo nájsť úlomky kľúčov a dokonca aj samotný drobný čip, a keďže bolo viac než očividné, že tieto už nejdú použiť, tak bolo vedúcim Björnom skonštatované, že sa v podstate nič nestalo a že celková škoda je teda nula, nula, nič.
Ako som sa neskôr dozvedel od svojho predchodcu, čo býval v mojej izbe minulý rok, tak toto nebolo prvé dobrodružstvo s tetou drvičkou a dobrovoľníkom. Jemu sa pre zmenu podarilo hodiť do mašiny peňaženku s dokladmi. Ona celkovo v tejto izbe bývali vždy iba samí experti. Dobrovoľníci v nej bývajú len tretím rokom a všetci traja sme predviedli nejakú somarinu. Tomu prvému nájomcovi, veľkému IT nadšencovi sa jeho vylepšením domovskej siete podarilo zhodiť internet v celom dome. Jediný, komu šiel vtedy internet bol on sám. Celé dva dni mal potom správca sietí o zábavu postarané. Dúfam teda, že už druhú hlúposť neurobím, že nebudem porušovať tradíciu jedna somarina a dosť!
Čo sa trávenia voľného času týka, tak keď bolo ešte cca. pekne, tak sme s ex-dobrovoľníkom Tobiasom jazdili do okolia, koštovali domorodý „zlatavý mok“, tiež sme boli napríklad s kolegami na cykloexpedícii do okresného mestečka Bad Tölz. Vzhľadom na jeho odľahlosť a (bez)význam na konci druhej vojny, nebolo zničené a zachovalo si svoj genius loci. Teraz, keď už sa nám snáď neustále sype sneh za krk a pretože nie som vôbec nadšenec zimy (a už vôbec zimných športov), tak sa občas zmôžem/e max tak na nejaký peší výpad do okolia. Sme tu uprostred mokradí, čiže je tu pestrá príroda, nejaké atrakcie sú v nej aj teraz tiež, hory a výhľady do okolia a dokonca v cca 3 km vzdialenej dedinke chovajú na jednom pozemku lamy. Predovšetkým teraz, keď je všade bielo, tak má taká prechádzka k zasneženým lamám (pri úpätí Álp) svoje čaro.
Kto ste to až sem dočítali, tak sa držte, zostaňte negatívni s pozitívnym postojom k životu a držte nám palce pri príprave priestorov pre deti! 😀
PS: pridávam pár fotografií z areálu pod snehom a aj z výpadov do okolia.
